Podobnosť s populárnou hrou nie je náhodná. Tiež sa v nej používajú nohy, najmä pri podrážaní súpera, a občas hlava. Podobnosť sa však končí pri udeľovaní trestov, vo futbale sa hráči nemôžu tešiť z imunity.
Už dávno neplatí, že politika je pánske huncútstvo, ak vôbec niekedy bola. Ak si predstavíme ktoréhokoľvek súčasného politika, asi len ťažko by sme o ňom mohli povedať, že je huncút. Lebo huncút, na rozdiel od politika, je celkom milé stvorenie.
Politik nie je ani šibal. Je prešibanec. Iné si myslí, iné hovorí a iné koná. Prefíkanosť používa nielen v súbojoch s protivníkom, ale aj ako plachtu na zakrytie toho, o čo mu v politike naozaj ide – o peniaze a moc. Nič na tom nemení ani fakt, že v motívoch jeho konkrétnych politických rozhodnutí sa často ani divá sviňa nevyzná.
Politika v parlamentných demokraciách je súborom spôsobov, ako pôsobiť na voliča tak, aby uveril, že cieľom politiky je občan a jeho blaho. Ako hovorí jeden nemenovaný politický harcovník: „Čas od času treba niečo pre ľudí spraviť, aby neprišli na to, že sme tu sami pre seba.“
Politika sa odohráva v štvorročných volebných cykloch. Tie akoby jedna mater mala. Cyklus sa začína sľubmi voličom, pokračuje uchopením moci, ďalej vysvetľovaním, že sľuby nemožno dodržať pre celosvetovú recesiu, poukazovaním na neschopnosť opozície v čase, keď bola vo vláde, a posledná fáza je vychvaľovaním, čo sa napriek všetkému podarilo vláde dosiahnuť.
Zásadné riešenia vedúce k blahu občana, tzv. reformy (napríklad školstva, zdravotníctva) majú spravidla dva kroky:
Hlasné pomenovanie problému.
Načrtnutie riešenia.
O probléme treba hovoriť so zápalom a nadšene. Treba vzbudiť dojem, že sme sa narodili hlavne preto, aby sme problém vyriešili. Preto takmer hneď po hlasnom pomenovaní problému nasleduje fáza načrtnutia riešenia problému. Načrtávame s dôrazom, nekompromisne. Vyvolávame masívne očakávanie, ako bude vyzerať samotné riešenie problému.
Druhým bodom, načrtnutím riešenia, sa cyklus uzatvára. Buď došli peniaze z európskeho operačného programu, alebo sme zistili, že za štyri roky to nestihneme. Alebo oboje.
Politici ako privilegovaná skupina občanov, najmä na celoštátnej úrovni, majú šťastie, že ich voliči majú niečo, čím sa oni ako pragmatici veľmi nezaoberajú. To niečo pomáha politikom prežiť vo funkciách a volá sa - nádej. Nádej voličov, že napriek tomu, že je stále horšie, raz bude lepšie.
Nádej je často jediné, čo funguje spoľahlivo.
Bohumil Synek
