Čitateľom, ktorí stále žijú v ilúzii, že naše školstvo na tom nie až tak zle, odporúčam prečítať si článok v SME. Ak novinám a ich komentárom až tak neveria, čo by nebolo nič nezvyčajné, odporúčam stiahnuť si výsledky PISA z internetu. V každom prípade - v matematike sme obsadili 23. až 29. miesto, v čitateľskej gramotnosti 32. miesto a v prírodovednej gramotnosti 28. až 31. priečku.
Z 34 krajín OECD!!!
Človeku napadne, či tie sakramentské úlohy, na ktorých sme pohoreli, neboli náhodou v svahilskom jazyku, ktorý našim deviatakom predsa len robí tak trochu problémy. Nie, v svahilčine úlohy neboli. Boli v slovenčine, slovenskí komisári tohto medzinárodného projektu zabezpečili adekvátny preklad. Čo však už preložiť do „našinštiny" nemohli, bolo zameranie úloh. Zameranie na riešenie praktických úloh, s ktorými sa žiak môže stretnúť v bežnom živote. Tu je kameň úrazu. Takto naša škola totiž deti nepripravuje, a tak nečudo, že nám v OECD patrí chvost.
Oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie vety. Spoluhlásky párové znelé a párové neznelé, nepárové znelé, spodobovanie spoluhlások vnútri slova a na hranici slov. Zapamätajte si: Spodobovanie nastáva pri splývavej výslovnosti aj na hranici slov, keď sa stretne znelá a neznelá spoluhláska... To je len nepatrná ukážka z učiva 5. ročníka základnej školy, ako ho prezentuje učebnica môjho školopovinného syna. Naozaj si má žiak, ktorý len nedávno ukončil štvrtý ročník základnej školy, zapamätávať teóriu spodobovania? Nestačilo by pre potreby života, keby sa takéto a podobné veci učil v jeho veku z púheho počúvania textu a jeho následnej reprodukcie? Čo je dôležitejšie - vedieť správne vyslovovať skupiny slov, vedieť správne nahlas čítať text, a teda (aj) spodobovať, alebo treba poznať teóriu spodobovania a iné gramatické poučky?
Naše deti sa neučia jazyk, učia sa o jazyku. Tento postreh z prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia, s ktorým prišiel jazykovedec profesor Jozef Mistrík, je stále aktuálny, prax vyučovania slovenského jazyka sa odvtedy len veľmi málo zmenila. A keď sa na hodinách slovenčiny venuje pozornosť takýmto spodobovacím a im podobným prkotinám , nezostáva čas na to, čo je v tomto predmete oveľa dôležitejšie.
Máte aj vy školopovinné dieťa, nebodaj deviataka, deviatačku? Ak áno, povedzte: učili sa v škole podľa vás v dostatočnej miere správne hovoriť, rozširovať si slovnú zásobu, presne a precízne sa vyjadrovať, formulovať myšlienky? Skúšal učiteľ, učiteľka navodiť v triede takú atmosféru, aby sa nikto zo žiakov nebál prezentovať svoj názor, aby sa dokázal bez trémy postaviť pred triedu a súvisle rozprávať? Dozvedelo sa vaše dieťa v škole, čo má spraviť pre to, aby bol jeho rečový prejav pre poslucháčov zaujímavý a pútavý a malo vaše dieťa možnosť si to v dostatočnej miere na hodinách vyskúšať? Absolvovalo vaše dieťa v škole dostatočný tréning v tzv. naťahovaní a zmršťovaní textu? Venovali sa spolu s učiteľom vyberaniu podstaty z textu? Vedelo by vaše dieťa napísať hoci krátku, no vypointovanú poviedku?
Otázne je, či práve toto by malo byť predmetom vyučovania na hodinách slovenského jazyka. Určite by to však bolo užitočnejšie než to desaťročia trvajúce vŕtanie sa v gramatike a memorovanie gramatických poučiek.
Čo konkrétne treba spraviť, aby sa zlepšili výsledky našich žiakov? Podľa väčšiny účastníkov ankety v SME bude stačiť, keď do školstva pôjde viac peňazí. Tento vysoko fundovaný, klinec po hlavičke udierajúci a nevšedne konkrétny názor ma napĺňa hrdosťou na našich školských odborníkov a súčasne ma napĺňa nádejou, že v ďalšom meraní PISA, v roku 2015, skončíme prví. Od konca.
Bohumil Synek