Médiá tak plnia funkciu dedinských babiek-rapotačiek. Tie za socíku nerobili nič iné, len mali oči a uši vždy pripravené zachytiť akúkoľvek pikošku a odovzdať ju ďalej. „Neuveríš, Marika, čo som sa dozvedela: Jožko Prcúchovie vie spamäti rátať druhé odmocniny z trojciferných čísiel a jeho dcéra Irenka vo výskumnom ústave tento týždeň analyzuje vplyv polysulfidu vápenatého na vybrané druhy kôstkovín.“
Rozpačitý výraz Mariky, aký sa spomína v reklame na nechtovú mykózu, by babku okamžite informoval, že trafila vedľa: správa neobsahuje nič negatívne a naviac, priemerný občan Marika netuší, čo je polysulfid vápenatý.
Raz darmo, dobrej pikoške musí rozumieť väčšina populácie, musí byť dostatočne primitívna. Napríklad, že Jožko Prcúchovie je síce matematický génius, ale svoju manželku mláti ako žito, prípadne, že jeho dcéra Irenka, navonok usporiadaná manželka a solídna výskumníčka, sa kurví jedna radosť. Alebo že si Irenka minulý týždeň kúpila kabelku z krokodílej kože za 2800 euri, sviňa jedna. To je to, čo náš národ potrebuje ako soľ. Pohoršovať sa, odsudzovať, závidieť.
Časy sa zmenili, ale nie až tak veľmi. Malú socialistickú obec nahradila globálna kapitalistická dedina, babky počúvajúce za dverami a špízujúce cez kľúčovú dierku nahradili paparazzi a mediálne inštitúcie, ktoré si z prenosu takýchto informácií, ktoré s dôstojnosťou človeka nemajú nič spoločné, spravili biznis.
Všimli ste si, koľko je dnes relácií o varení? O tom, aby sme dobre a mlado vyzerali? Nič proti nim, ale napríklad relácie o myslení, povedzme o kritickom myslení, som na našom mediálnom trhu nezaregistroval. Nie je spoločenská objednávka, nie je po nich dopyt ani zhora, ani zdola. Našej vrchnosti vyhovuje, aby sme trvale zostali blbcami – hlúpe stádo sa ľahšie ovláda, manipuluje, namotáva na viac či menej skryté ciele vrchnosti a mediálnych podnikateľov. A nám ovciam dolu (česť výnimkám), zdá sa, takýto stav vyhovuje. Lebo nemyslieť je pohodlné. Po myslení netúžime zrejme aj preto, lebo sme sa za tých 25 rokov zistili, že je nám aj tak na figu, že ním svet okolo seba nezmeníme.
Našu pohodlnosť využívajú aj takzvané mienkotvorné médiá. Ponúkajú nám svoje myšlienky, komentáre a názory na svet ako - produkty. A každý produkt musí byť dohotovený, ľahko uchopiteľný, viac-menej jednoznačný. Preto nám nezriedka ponúkajú zjednodušený pohľad na veci, na udalosti, na ľudí. Z mienkotvorných médií vymizli redakčné diskusie s otvoreným koncom – sú náročné na prípravu a sú len polotovarom predpokladajúcim dokončenie v hlavách prijímateľov. A hlavne – diskusie nič neriešia; sú len psím štekotom a karavána spravovania vecí verejných ide ďalej.
Ak sa chceme na médiá hnevať za to, že sú také, aké sú, hnevajme sa. Ale súčasne sa môžeme hnevať aj sami na seba. Lebo sme to my, čitatelia, poslucháči, diváci, ktorí takúto spoločenskú objednávku vytvárame, resp. sme sa jej pasívne prispôsobili. Túžime po pikoškách, nenáročnom prijímaní mediálnych výtvorov a po zjednodušenom svete, v ktorom existujú presné hranice medzi dobrým a zlým.
Tak sa nám totiž žije znesiteľnejšie a ľahšie. Bohumil Synek