Listujem na internete v prvom čísle novozaloženého periodika, ktorý Štátny pedagogický ústav pod názvom Jazyk a literatúra začal vydávať v tomto roku. „Fantastika a jej uplatnenie v talianskej postmodernej próze“, „Zberatelia ľudových rozprávok v nemecky hovoriacich krajinách“. Zaujímavé, hovorím si, zaujímavé hlavne pre autorov týchto článkov a ich kariérny rast. Nie všetci totiž vieme, že vysokoškolskí učitelia potrebujú k svojmu pedagogickému výkonu aj vedecko-výskumnú činnosť – no a tou sú aj takéto témy. Článok vyšiel, odfajknuté. A je jedno, aký to bol článok, či mal ambíciu zaujať čitateľov a pomôcť praxi. Viem si predstaviť, že ak by všetko to najpodstatnejšie bolo v našom školstve v ažurite vrátane vyučovania literatúry, prečo by sme čitateľov neoboznamovali aj s takými okrajovými témami, ako je fantastika v talianskej postmoderne? Lenže ako napovedajú výsledky našich 15-ročných žiakov v medzinárodnom meraní rôznych zručností (matematickej, čitateľskej, prírodovednej i finančnej), máme čo doháňať práve v tých základoch školstva, v obsahu a metódach vzdelávania.
Prvé číslo spomenutého periodika, ktorý vydáva priamo riadená organizácia Ministerstva školstva SR, však spomenutými témami len odpútava pozornosti od neschopnosti postaviť sa čelom k problému: k problému nízkej schopnosti našich žiakov opúšťajúcich základnú školu riešiť základné veci z matematiky, prírodovedy, z práce s textom a finančnej gramotnosti, teda zručností, ktoré sú nevyhnutné pre bežný život a pre prípadné ďalšie štúdium. Takýmito článkami akoby sa chceli vysmievať všetkým tým, ktorí sa ešte celkom nevzdali nádeje, že sa žiaci namiesto pamäťového drilu poučiek budú učiť naozaj veciam, procesom, svetu okolo seba rozumieť. Nie, v to nedúfajte, hovorí nám takýmto výberom publikovaných tém organizácia riadená ministerstvom školstva.
Tento postoj, ktorý by sme mohli nazvať vypúšťaním dymových clôn zabraňujúcich vidieť neschopnosť zásadnejšie zlepšiť úroveň vzdelávania, Štátny pedagogický ústav jasne deklaruje v článku s názvom Návrh odporúčaní na zlepšenie výsledkov žiakov v medzinárodnom meraní žiakov OECD – štúdia PISA. Oplatí sa z neho zacitovať:
„Napriek faktu, že zverejnené výsledky (v štúdii PISA – pozn.autora) boli len čiastkové, široká medializácia a unáhlený prístup k prvotnými analýzam viedol k vyvodzovaniu rýchlych a nekoncepčných záverov o stave vedomostí a spôsobilostí našich pätnásťročných žiakov, resp. o úplnom úpadku slovenského školstva. Viacerí odborníci upozorňujú na zjednodušovanie interpretácií výsledkov, ktoré vedú k nadhodnocovaniu rozdielov celkového výsledku žiakov voči priemeru. Navyše takýto postup môže viesť k nekoncepčným a nekoherentným zásahom do politiky vzdelávania na národnej úrovni.“ Alebo v závere: „Naša správa je pokusom o mnohostrannejší a kritickejší pohľad na problematiku PISA. Reaguje na chybný postup, v priebehu ktorého chceme liečiť pacienta bez stanovenej diagnózy. (dokončenie v budúcom čísle)“
Pri čítaní týchto riadkov spochybňujúcich relevantnosť získaných údajov z projektu PISA človeku napadne, že spevák Patrovič má svojich nasledovníkov aj v tejto štátnej organizácii. Naviac, tvorcovia tohto textu odsudzujú unáhlený prístup k prvotným analýzam, o ktorých verejnosť nič nevie a podľa mojich vedomostí žiadne skutočné analýzy (ani prvotné ani druhotné) neexistujú. Naše školstvo upadá a my teraz budeme, povedané jazykom správy, stanovovať diagnózu, ktorú možno nie takým „koherentným jazykom“ ako vedátori vie sformulovať množstvo kriticky mysliacich pracovníkov školstva.
Ale prečo nie. Veď niekoľko rokov stanovovať diagnózu (a nakoniec skonštatovať, že pacient je zdravý ako ryba) môže byť slušným kšeftom pre zopár jedincov z okolia tejto organizácie.
Len aby nám svet dovtedy neutiekol a pacient nezomrel.
Bohumil Synek
